Knižnica cirkevnej obce

Podľa Ústavy pravoslávnej Cirkvi v českých krajinách a na Slovensku je knižnica cirkevnej obce centrom teologického vzdelávania veriacich, preto sa snažíme pravidelne knižničný fond dopĺňať. V prípade záujmu o zapožičanie niektorej z našich publikácií nás neváhajte kontaktovať.

Pre Východnú Pravoslávnu Cirkev sa základným duchovným textom stala Filokalia - výber starších textov zostavený Nikodýmom Svätohorcom (1749-1809) a Makáriom z Korintu (1731-1805) a publikovaný v roku 1782. Títo mnísi Gréckej pravoslávnej cirkvi zozbierali výroky Východu o modlitbe a duchovnosti, ktoré pochádzajú z 4.-15. storočia, a to prevažne od mníchov. Vo Filokalii, viac než v akomkoľvek inom texte, sa odráža výklad významu Biblie vo Východnej Cirkvi.

V predkladanej monografii predstavujeme prvý slovenský preklad diela Vita Martini od Sulpicia Severa pod názvom Život sv. Martina z Tours (už skôr publikovaný v elektronickej forme). Záujemcom o ranokresťanskú latinskú literatúru ponúkame bilingválny text, to znamená slovenský a latinský na stranách oproti sebe. Čitateľ tak môže sledovať latinskú štruktúru, ako aj preklad do slovenčiny. V poznámkach pod čiarou nájde priliehavé vysvetlenia. Samotný preklad predchádza monografická štúdia. Vydávame ich spolu v edícii Starokresťanská knižnica.

Apollinarios (315-392) bol biskupom v sýrskom prístavnom meste Laodicea. Dlhé roky patril medzi popredných bojovníkov proti heréze arianizmu, ktorý spochybňoval božstvo Syna. No v 70. rokoch predstavil takú kristológiu, ktorá bola opačným extrémom. V jeho inkarnačnom modele mal totiž Kristus ľudské iba telo a namiesto ľudskej duše mal Božieho ducha. Tým sa však spochybnila jeho plná ľudská prirodzenosť, čo by malo závažné následky pre ľudské vykúpenie. Apollinariovo učenie bolo odsúdené na niekoľkých synodách a napokon aj na 2. ekumenickom koncile v Konštantínopole / Carihrade v roku 381. Gregor z Nyssy (asi 335 - po 394) v diele "Odpoveď na Apollinariov spis", Antirrheticus adversus Apollinarium, reaguje na nezachovaný Apollinariov traktát, v ktorom tento autor vysvetľoval rôzne aspekty svojej predstavy o inkarnácii. Gregor preberá Apollinariove argumenty bod za bodom a systematicky ich vyvracia. Poukazuje na to, že v Kristovi bolo v jednej osobe nezvratne spojené božstvo a človečenstvo. Len tak bola možná zámena vlastností oboch prirodzeností a následné uzdravenie a oslávenie ľudstva. "Boh sa stal takým, ako sme my, aby nás urobil takými, ako je on."

Dielo hipponského biskupa sv. Augustína De catechizandis rudibus (O katechéze úplných začiatočníkov) je jedným z najdôležitejších dokumentov z obdobia ranej Cirkvi. Zaoberá sa správnou metódou katechizovania a zároveň ponúka i jej dva vzory. Vzniklo v rokoch 399-405. Špecifikum diela spočíva v tom, že ide o tzv. predkatechézu, ktorá je určená záujemcovi o krst, ktorý sa po vypočutí tejto katechézy rozhoduje, či začne alebo nezačne katechumenálnu prípravu. Ako prevažná väčšina Augustínových diel, aj toto vzniklo ako odpoveď na požiadavku, v tomto prípade pastorálneho charakteru. Ide vlastne o odpoveď na tri otázky, ktoré hipponskému biskupovi adresoval kartáginský diakon Deogratias. Augustín v diele analyzuje mnohé príčiny stroskotania v katechéze a predstavuje aj spiritualitu katechétu. Dielo ponúka dve formy katechézy, ktoré sú založené na interpretácii dejín spásy, úzkeho vzťahu medzi Starým a Novým zákonom, ako aj kristologickú ekleziológiu. Je zaujímavé, že Augustín venuje veľmi veľký priestor ekleziálnej príprave možného záujemcu o prípravu na krst, pričom podstata formácie spočíva v upozornení a vysvetlení toho, že v Cirkvi nájde po krste aj zlých kresťanov, ktorým sa má vyhýbať, avšak, pripomína Augustín, nájde v nej aj dobrých kresťanov, ktorých má vyhľadávať a pridŕžať sa ich. Augustínov spis je tak cenným dokumentom o ranocirkevnej predkatechumenálnej transparencii. Podľa hipponského teológa kulminujú dejiny spásy v čase príchodu záujemcu ku katechétovi, ktorý sa takýmto spôsobom stáva súčasťou dejín spásy. Katechumen má katechézu počúvať, aby uveril, uveriac má získať nádej a dúfajúc nájsť lásku.

Kánonické právo zaberá veľmi širokú oblasť a zasahuje do všetkých sfér duchovného života - liturgickej, disciplinárnej, dogmatickej, morálnej. O to dôležitejšie je potrebné mať po ruke spoľahlivé texty kánonických pravidiel spolu s výkladmi uznávaných kanonistov Pravoslávnej cirkvi. ... Veríme, že postupne pribudnú preklady a výklady ďalších posvätných pravidiel Pravoslávnej cirkvi, aby sme tak postupne zvyšovali kánonické povedomie pravoslávneho kléru a veriacich, a napĺňali slová svätého apoštola Pavla: "Všetko nech sa deje slušne a v poriadku!" (1 Kor 14, 40)

Pravoslávna cirkev učí, že nieto na Zemi človeka, ktorého by sa nedotkla choroba a súženia rôzneho druhu. Každá únava z práce, každá slabosť tela, rôzne utrpenia, bolesti i smrť sú dôsledkami hriešneho pádu našich prarodičov Adama a Evy. Ich hriech, ktorý tiež nazývame prarodičovský, chápeme ako porušenie Božieho zákona, ako ochorenie duše, ktorá odpadla od Boha, od Božej blahodate. Ich pád do hriechu poškodil ľudskú prirodzenosť, narušil riadny harmonický vývoj všetkých síl a vlastností duše a tela. Škodlivé následky prvotného hriechu, ktoré na seba nenechali dlho čakať, a tým aj porušenie ľudskej prirodzenosti sa bezprostredne po páde rozšírilo na všetkých potomkov Adamových. Takto sa hriech stal metafyzickým prameňom telesných a duševných chorôb, strádaní a smrti každého človeka.

Dnes vo svete vidíme veľa aktivity, zhonu, činnosti a z toho vyplývajúceho neustáleho stresu. Súčasný človek akoby sa stále za niečím naháňal. V mene ekonomického zabezpečenia odsúva nabok rodinu, duchovné veci a následne mu nezostáva čas na nič iné. Vo svojom vnútri ale každý z nás pociťuje túžbu po pokoji a samote predovšetkým vtedy, keď nás čakajú dôležité rozhodnutia a kroky, ktoré môžu ovplyvniť celý náš život. V dnešnej dobe, ovplyvnenej konzumizmom a sekularizmom, ak si chce človek udržať nielen ľudské, ale zvlášť kresťanské hodnoty, musí sa oprieť nielen o svoje vlastné sily a schopnosti, ale predovšetkým treba, aby hľadal posilu v Bohu, v Jeho Slove a v príklade mnohých svätcov.

Ruská pravoslávna cirkev je najpočetnejšie zo spoločenstiev pravoslávnych cirkví. Jej pôsobnosť siaha za hranice Ruskej federácie, na územia Ukrajiny, Bieloruska, Lotyšska, Litvy, Estónska, Moldavska, Azerbajdžanu, Kazachstanu, Kirgizska, Tadžikistanu, Turkménska a Uzbekistanu. Mnoho farností sa nachádza aj v západnej Európe a Spojených štátoch amerických. Základy sociálnej koncepcie patria k najdôležitejším dokumentom v moderných dejinách Ruskej pravoslávnej cirkvi. Zrozumiteľným a prístupným jazykom reagujú na aktuálne problémy dnešnej spoločnosti, ako je vzťah ku štátu, svetskému právu, politike, súkromnému vlastníctvu, násiliu a vojne, masmédiám, sekularizácii a globalizácii. Osobitný dôraz je kladený i na otázky ekológie, bioetiky, vzdelania, mravnosti a dôstojnosti ľudského života (publikácia v českom jazyku).

Úlohou každého katechétu a jeho katechetickej práce, či už to bolo v ranej Cirkvi alebo v súčasnosti, je začlenenie katechumena do tela Cirkvi cez prijatie Svätého Krstu. Týmto sa však jeho práca nekončí, práve naopak, je to akýsi začiatok katechetickej práce preňho, ale aj pre tých, ktorí krst už prijali, ale málo vedia o kresťanskej viere. ... Katechetické spisy ranej Cirkvi nám dávajú možnosť nahliadnuť do obdobia, ktoré nebolo pre kresťanov vôbec jednoduché, keďže museli čeliť krutému prenasledovaniu. Obdobie prvých troch storočí nám dáva možnosť nahliadnuť do geniálneho myslenia učiteľov, katechétov a teológov, ako aj do ich spôsobu katechetickej práce. Vďaka týmto spôsobom si môžeme utvoriť predstavu o tom, akým spôsobom táto katechéza prebiehala. 

Primárnym cieľom monografie je analýza, syntéza a komparácia sociálnych, prosociálnych a filantropických momentov vybraných patristických spisov 3. storočia a tiež blízkej doby z dôvodu pokusu načrtnutia vývoja charitatívnej a sociálnej služby v prvotnej Cirkvi. Ďalším zámerom monografie je priblížiť jednotlivé filantropické aktivity Cirkvi v 3. storočí a tiež zásady, na základe ktorých Cirkev vykonávala charitatívnu a sociálnu službu s prihliadnutím na historicko-spoločenský kontext skúmaného obdobia.

Prítomná práca vznikla v rokoch 1971-1973 ako výsledok autorových príprav k prednáškam zo všeobecných cirkevných dejín na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove podľa programu štúdia cirkevných dejín v 3. semestri. Hlavnou témou je história vzťahov medzi kresťanským Východom a kresťanským Západom od 4. storočia - vzniku Carihradu - do roku 1453 - pádu Carihradu. Ide teda o pohľad do dejín Byzancie so zameraním na bolestné vyhrotenie cirkevného života v tzv. veľkom rozkole v kresťanstve. Problematika bola aktualizovaná v roku 1965, keď Rímska a Carihradská cirkev zrušili vzájomné anatémy, vyslovené v roku 1054. Táto skromná práca... nebola písaná ako konfesijná polemika, ale išlo o pokus o poznanie faktického materiálu. Blížiace sa milénium schizmy, ktorú na Západe zvykli celkom nesprávne nazývať "východnou", je stimulom k ešte hlbšiemu a dôkladnejšiemu štúdiu problematiky vzťahov cirkevného Východu a Západu. 

Spis O Pasche (Peri Pascha), ktorý napísal Meliton zo Sárd okolo r. 170 po Chr., predstavuje jeden z najdôležitejších textov raného kresťanstva. Pochádza z okruhu maloázijských kvartodecimánov, ktorí oslavovali kresťanskú Paschu na pamiatku smrti Christa - pravého Baránka v časovej zhode so židovským sviatkom Pesach. Autor v jedinečnej ukážke dobovej rétoriky sformuloval typologický výklad starozákonného Exodu ako predobrazu novozákonných udalostí spásy skrze Christovu smrť a vzkriesenie. Spis O Pasche predstavuje starobylý liturgický text, či skôr liturgickú homíliu a kresťanskú verziu židovskej hagady, ktorý reinterpretuje staršie židovské a kresťanské tradície a osvetľuje doposiaľ neznáme stránky duchovného života prvých kresťanských obcí. Zámerom predkladanej práce nie je len sprístupniť nový preklad spisu O Pasche, ale tiež zohľadniť súčasnú odbornú diskusiu nad dielom Melitona zo Sárd, a tak podnietiť hlbšie štúdium tohto významného ranokresťanského diela (publikácia v českom jazyku).

Zámerom publikácií, zahrnutých do zväzku Základy pravoslávnej viery, je poskytnúť bežnému čitateľovi základné a úplné informácie o viere a živote Pravoslávnej cirkvi. Zväzok pozostáva zo štyroch častí. Prvá časť Vierouka obsahuje tri kapitoly, ktorých témami sú: Pramene kresťanskej náuky, hlavné učenie Pravoslávnej cirkvi (prezentované ako komentár o nikejskom Symbole viery) a vysvetlenie učenia o Svätej Trojici.

Dvanásť krstných katechéz svätého Jána Chryzostoma (Zlatoústeho), jedného z najplodnejších cirkevných otcov, nás uvádza do tajomstva krstu. Vďaka horlivosti a vycibrenému jazyku autora si môžeme sprítomniť atmosféru vtedajších príprav na krst, samotného obradu krstu a paschálnych slávností, pripomenúť si význam slávnostných symbolov a účinky sviatostí a smelšie sa otvoriť Božej láske, aby v nás dary, ktoré sme pri krste obdržali, niesli hojné plody (publikácia v českom jazyku).

Hlavnou myšlienkou tejto publikácie je súčasná filantropická činnosť vo svete a láska k blížnemu. Vychádzame z faktu, že nás osobne zaujala otázka, či aj dnes dokážeme nájsť sociálnu činnosť kresťanskej cirkvi v takej podobe, ako je opisovaná v najstarších kresťanských novozmluvných textoch. Rovnako nás zaujímalo, ako sa v rámci filantropie popasovali jednotlivé kresťanské komunity so súčasnými možnosťami v súvislosti s právnym, politickým, ekonomickým či kultúrnym usporiadaním v krajine, na ktorej území vykonávajú svoju činnosť. V celej skúmanej problematike pre nás ostalo prioritou, či existuje dnes nezištná pomoc totožná, alebo aspoň podobná tej v minulosti, a v akom rozsahu a forme. V práci sa snažíme poukazovať na to, že tak ako Isus Christos, apoštoli, učeníci a svätí otcovia pomáhali chudobným, chorým, sirotám a opusteným, tak aj v dnešnej modernej dobe sa tento prejav lásky naďalej praktizuje v bežnom živote.

Augustín píše svoje dielo O zasvätenom panenstve okolo roku 401 ako reakciu na diskusiu o manželstve a panenstve v jeho dobe. Vysvetľuje vznešenosť panenského zasvätenia, no nespochybňuje ani dobro manželstva, ktoré je možné slobodne si zvoliť. Práve preto voľba toho, kto sa rozhodne naplno zasvätiť Bohu a napodobňovať Christa, je dvojnásobne slobodná a dvojnásobne nezištná. Zasvätené panenstvo sa rodí z tohto "viac". Pre svätého Augustína sa stáva panenské zasvätenie znakom väčšej lásky a prostriedkom k väčšej láske. Približne polovicu spisu autor venuje téme pokory. Aj keď tvrdí, že Bohu zasvätené panenstvo vyjadruje vyšší stav kresťanskej dokonalosti, zároveň trvá na tom, že iba Božou milosťou je možné tento dar uchovať neporušený.

"Strážkyňou panenstva je láska a miestom, kde ho láska stráži, je pokora." (Sv. Augustín)

Carihradský snem v roku 381 je jednou z mnohých dodnes nie v plnosti objasnených udalostí v živote Cirkvi. Bol zvolaný ako miestny snem východných biskupov, svojim priebehom a pravidlami, ktoré prijal, natoľko ovplyvnil život celej Cirkvi, že už čoskoro po ukončení získal status všeobecného snemu. O tomto sneme vieme len sprostredkovane, keďže sa nám z neho nezachovali dokumenty opisujúce jeho priebeh. Vážnosť problémov, ktoré riešil však udivuje dodnes a jeho 7 pravidiel pokrýva obrovskú časť kánonického dedičstva a sú neustále dôležitou súčasťou riešenia problémov, ktoré v Cirkvi vznikajú.

Snem v Efeze v roku 431, známy ako III. všeobecný snem, bol prvým v rade snemov, ktorých hlavnou náplňou bolo riešenie christologických otázok. Christologické spory, pomaly začínajúce koncom IV. storočia herézou Apolinária, nabrali na spáde po tom, ako na konštantínopolský biskupský stolec zasadol Nestórios, odchovanec antiochijskej teologickej školy. To, čo bolo spočiatku brané takmer ako posmrtná pocta svätému Jánovi Zlatoústemu, ktorý bol rovnako z Antiochie a ako konštantínopolský patriarcha zomrel vo vyhnanstve, sa čoskoro ukázalo ako veľký problém. Už v prvých kázňach sa prejavilo to, ako antiochijskí teológovia chápu spôsob spojenia Božskej a ľudskej prirodzenosti v Christovi. To, že nešlo o "hru so slovíčkami", ale vážny teologický problém, vidno z rýchlej reakcie na kázne Nestória. Efezský snem svojimi ôsmimi pravidlami a listom, ktoré vydal, riešil nielen prebiehajúce nestoriánske spory a iné aktuálne otázky, no dodnes svojimi rozhodnutiami pokrýva obrovskú časť kánonického dedičstva a je dôležitou súčasťou riešenia problémov, ktoré v Cirkvi vznikajú. 

Siedmy zväzok edície Patristika obsahuje päť rečí svätého Augustína o modlitbe Otče náš. (Posledná reč bola objavená celkom nedávno a ohľadne Augustínovho autorstva panujú isté pochybnosti.) Jedná sa o príhovory, ktoré Augustín predniesol v rámci mystagogickej katechézy určenej kandidátom krstu, v ktorých im bola modlitba Pána, jej zmysel a dôvod, prečo sa ju vôbec modliť, zverená ako jeden z veľkých pokladov Cirkvi. Augustín si modlitbu Pána nesmierne cení ako "každodennú modlitbu za našu spásu". Chápe ju ako pravidlo, ako sa má kresťan obracať k Otcovi, a dokonca ako vzor každej kresťanskej modlitby, takže sa kresťania nemajú modliť za nič iné, len za to, čo je obsiahnuté v Otčenáši (publikácia v českom jazyku).

Slová evanjeliovej zvesti sú inšpirované Duchom Svätým, a preto majú svoju hodnotu s ohľadom na večnosť. To znamená, že každá náuka, podobenstvo, príbeh, či opis, rovnako ako každé príslovie, každé slovo a každý detail obsiahnutý v Christovom Evanjeliu má tú najväčšiu možnú hĺbku a význam. Tieto jednotlivé súčasti Svätého Písma teda nemôžu byť odbité povrchným a nedbalým výkladom, ku ktorému je často naše nedokonalé duchovné vnímanie sklonné. Toto platí bez výnimky aj o modlitbe Otče náš, ktorú nám odovzdal sám Pán; ktorú zveril Svojej Cirkvi a ktorá je príkladom modlitby pre nás všetkých (publikácia v českom jazyku).

Táto kniha sa sústredí predovšetkým na jeden aspekt prejavu života pravoslávnej Cirkvi na území Poľsko-litovského kráľovstva, a to na dejiny a úlohu pravoslávnych bratstiev. Fungovali na základe tzv. Magdeburgského práva, aktívni pravoslávni veriaci niečo podobné zorganizovali s cieľom poznávania a chránenia Christovej pravdy. Boli prirodzenou hrádzou pri obrane pravoslávia prostredníctvom vydávania bohoslužobnej a teologickej literatúry, budovania chrámov, materiálnej aj morálnej podpory hierarchie, zakladania škôl, tlačiarní... Nebyť týchto laických bratstiev, pravdepodobne nielen na západnej Rusi, ale ani u nás by sa nezachovalo to, čomu hovoríme cyrilo-metodské dedičstvo - východná liturgia a pravoslávne cirkevné učenie.

Daná vysokoškolská učebnica bola vytvorená pre študijný program - charitatívna a sociálna služba, odbor - sociálna práca. ... Sväté Písmo a Svätá Tradícia tvoria prameň kresťanskej vierouky, ale aj charitatívnej a sociálnej služby Cirkvi. Z tohto dôvodu sme sa aj my snažili analyzovať vybrané diela svätých Otcov a cirkevných spisovateľov, ktoré tvoria súčasť Tradície Cirkvi. V tejto práci sme sa pokúsili v chronologickom poradí usporiadať vybrané texty svätých Otcov a cirkevných spisovateľov, ktoré nám odhaľujú charitatívnu a sociálnu službu Cirkvi v jednotlivých obdobiach s dôrazom na historicko-teologický kontext. Pri písaní práce sme brali do úvahy aj niektoré súčasné formy a metódy sociálnej práce, preto istým pokusom bolo vyhľadať a načrtnúť ich rysy a počiatky v učení Cirkvi. Cieľom tejto vysokoškolskej učebnice je priblížiť čitateľovi základy sociálnej práce v kontexte cirkevného učenia.

Zväzok prináša prvú časť predkrstných katechéz Kyrilla (v slovenskej podobe Cyrila) z Jeruzalema. Jedná sa o najstaršie nám dochované prípravy na krst, prednesené v chráme Božieho hrobu v polovici 4. storočia. Katechézy, ktorých cieľom bolo pripraviť dospelých kandidátov krstu na prijatie iniciačných sviatostí, sú založené na postupnom výklade jednotlivých častí vyznania viery, ktoré bolo vtedy používané v Jeruzaleme a ktoré nie je úplne totožné s nicejsko-konštantínopolským vyznaním. Dávajú nám nahliadnuť do vtedajšej podoby predkrstnej formácie a odhaľujú teologické i pastoračné dôrazy jeruzalemského biskupa. Kyrill svoje príhovory prepletá celým radom citátov z Písma a odkazov na známe i menej známe biblické príbehy, s ktorých pomocou sa snaží uviesť svojich poslucháčov na cestu kresťanského života (publikácia v českom jazyku).

Hymny o raji svätého Efréma Sýrskeho vznikli ako katechetické rozjímanie o Adamovej prvotnej kráse a o jeho kňazskej úlohe v raji, kde mohol zotrvávať v blízkosti samotného vnútra - tajomnej Božej prítomnosti. Keď prarodičia ľudstva vo svojej úlohe sklamali, potom čo poslúchli hadov návod na opovážlivosť, stratili rajský život. Sám Boh prijal telo človeka - Adama, aby pokoril Satana a smrť, a otvoril tak opätovne bránu raja "víťazom", ktorí v Jeho sile bojovali počas pozemského života s nástrahami Zlého. Dvanásť hymnických piesní pestro zobrazuje krásy rajskej záhrady, stromov a kvetov, príbytkov určených pre spravodlivých. Básnik - katechéta sa nepokladá za dôstojného byť obyvateľom raja, ale v pokore túži aspoň po mieste na jeho okraji. Hymny boli určené k recitácii so zborovým spevom refrénu. V tejto knihe sa čitateľovi ponúka prvý český preklad zbierky, učinený zo sýrčiny, doplnený poznámkami a úvodnou kapitolou o teológii raja u svätého Efréma Sýrskeho (publikácia v českom jazyku).

Táto kniha... je výsledkom niekoľkoročného štúdia patristickej literatúry súvisiacej s katechetickým poslaním Cirkvi. Jej cieľom je aktualizovať dôležitosť katechetickej práce a priblížiť hlavné historické a metodologické aspekty katechézy. Nie je možné spracovať naraz všetky otázky týkajúce sa katechetickej práce, pretože daná problematika je veľmi rozsiahla a v našom prostredí málo prebádaná. Pokúsili sme sa načrtnúť možnosti katechézy v dnešnej modernej dobe, zachovávajúc pritom tradíciu Cirkvi so snahou kontinuálne ukázať historický vývoj katechézy s uvedením prameňov súvisiacich s katechetickým úsilím prvotnej Cirkvi. Aktuálne prinášame pohľad na osobnosť a prácu katechétu, vychádzajúc z príkladu Isusa Christa a apoštola Pavla.

Najstarší zachovaný spis o sviatosti krstu nám približuje autentickú krstnú tradíciu, ktorú si Cirkev odovzdáva od dôb apoštolov. Spolu s jeho autorom, africkým spisovateľom Tertuliánom, sa môžeme v mysli znovu preniesť k našej krstiteľnici a pripomenúť si zmluvu, ktorú sme vtedy s Bohom v krstnom kúpeli uzavreli. Znovu môžeme obdivovať jednoduchosť a moc sviatostných znamení a žasnúť tvárou v tvár nad láskou a milosrdenstvom Boha, Ktorý posiela Svojho Syna na smrť, aby sme mohli žiť. "Veď naša smrť nemohla byť zničená inak, iba Pánovým utrpením a život nemohol byť obnovený inak, iba Jeho vzkriesením." (publikácia v českom jazyku).

Rozhovory sú klasickým dielom starokresťanskej literatúry. Tvorí ich 24 častí, ktoré sú delené do troch sérií (Rozhovory 1-10, 11-17, 18-24). V českom preklade budú sprístupnené postupne. Že začíname uprostred diela je dané večným záujmom o témy rozhovoru 14. Ten sa zaoberá pochopením preneseného významu biblických textov. ... Rozhovory nevydávame len ako pamiatku na mníchov spred 17.-ich storočí. Životnosť latinsky písaných Cassiánových textov sa osvedčila v histórii na Západe i na Východe. Cassianus inšpiroval Benedikta z Nursie i celú tradíciu mníšstva, ktoré sa riadilo jeho Regulou, ... na Východe nájdeme Cassiánove texty v gréckej i ruskej Filokalii.

Kniha čitateľovi sprístupňuje text Athenagorovho Príhovoru za kresťanov, ktorý predstavuje raný kresťanský apologetický spis, ktorý nebol doposiaľ preložený do češtiny (ani slovenčiny), a to spoločne s výsledkami súčasného bádania o autorovi a jeho myslení. Preklad doprevádza pôvodný obsiahly komentár, ktorý upozorňuje na antické, helenisticko-židovské a kresťanské predlohy Athenagorových ideí. Odkazy na ďalšie patristické texty zasadzujú spis do širšieho rámca kresťanskej apologetiky (publikácia v českom jazyku).

Od 11. storočia sa na Rusi vytváralo vlastné mnohotvárne písomníctvo, ktorého vývoj zachytáva v reprezentatívnych ukážkach táto antológia. Čitateľ v nej okrem iného nájde homílie kyjevského metropolitu Ilariona, Cyrila Turovského a Serapiona Vladimírskeho, legendy o sv. Borisovi a Glebovi, či Sergijovi Radonežskom, rozprávanie o slávnych kniežatách Andrejovi Bogoľubskom, Alexandrovi Nevskom a Michalovi Černigovskom, Danielov pútnický cestopis do Svätej zeme, poučné príbehy z Kyjevskopečerského paterika a prípis intelektuálskeho "stratenca" Daniela Zatočnika (publikácia v českom jazyku).

Rímsku cirkev priamo nezaložil žiadny z apoštolov Christových. V Liste Rimanom apoštol Pavel píše, že bol Isusom Christom "oddelený pre Božie Evnajelium", čiže povolaný pre zvestovanie tohto Evanjelia, povolaný privádzať "k poslušnosti viery všetky národy", teda aj pohanov, medzi ktorých patria aj všetcí tí, "čo sú v Ríme", lebo sú Bohom milovaní a svätí (Rim 1, 1-6). Pritom sa Pavel pridržiaval tejto zásady: "Pokladal som si totiž za česť hlásať Evanjelium nie tam, kde meno Christovo bolo už známe, aby som nestaval na cudzom základe" (Rim 15, 20; 2 Kor 10, 13-16), teda tam, kde už iní položili základy hlásaním Evanjelia. A jemu, ktorého aj dvanásti uznali za apoštola pohanov (Gal 2, 8-10), prednostne sa patrilo kázať Christovo Evanjelium v hlavnom meste impéria - Ríme.

Originál tejto knihy treba hľadať v knihe, ktorá bola napísaná istým múdrym mužom, ktorú starec Nikodém iba prečítal, opravil, doplnil a obohatil myšlienkami (radami) svätých otcov - askétov. Preto táto kniha prináleží starcovi Nikodémovi skôr po duchu ako podľa litery. ... Uvedená kniha má výstižný názov: "Neviditeľný boj". ... Táto kniha nám nepodáva akýsi viditeľný, akýsi hmatateľný zápas, ale hovorí o neviditeľnom boji myšlienok, ktorý sa odohráva v každom kresťanovi od času, kedy bol pokrstený a sľúbil pred Bohom, že bude zápasiť za Boha, na Jeho slávu a za svoju spásu, a to až do samotnej smrti. ... Vojakmi sú všetci kresťania, ktorí zápasia v tomto neviditeľnom boji.

Autorom tretieho Evanjelia je svätý Lukáš, čo jednoznačne potvrdzujú svedectvá Nového Zákona a svedectvá všeobecnej cirkevnej tradície. ... Tieto pramene svedčia, že Lukáš bol veľmi blízkym spolupracovníkom apoštola Pavla. Lukáš je ináč pôvodom Grék, bývalá pohan a povolaním lekár. Na kresťanstvo bol obrátený asi roku 38, pokrstený okolo roku 40. ... Pochádzal z Antiochie, ... teda z prostredia s vysokou kultúrou, čo dokazuje štúdium medicíny a dobrá znalosť gréckeho jazyka. Bol dobre oboznámený aj s ostatnou svetskou literatúrou, vrátane historickej, čo sa v značnej miere prejavilo pri napísaní jeho diel. Súčasne bol dobre oboznámený so Svätým Písmom Starého Zákona (v gréckom preklade LXX). Všetky tieto svoje schopnosti a vedomosti dal do služieb kresťanstva, do služieb novozákonnej Cirkvi.

Skutočnosť, že Lukáš dobre poznal Sväté Písmo Starého Zákona, priviedla niektorých exegétov k názoru, že bol už skôr prozelytom, čiže patril k tým, čo sa "báli Hospodina", a vďaka tomu získal dobré teologické vedomosti. V tomto prostredí prijal aj zvesť Evanjelia a stal sa kresťanom. Iní sú toho názoru, že pochádzal zo Židov žijúcich v diaspóre. ... S apoštolom Pavlom sa stretol okolo roku 50 v Troade a stal sa jeho verným spolupracovníkom. .... O Lukášovi sa hovorí, že bol maliarom a autorom obrazu Matky Božej. ... Po smrti apoštola Pavla pravdepodobne opustil Rím a venoval sa misijnej činnosti... v Galii, Itálii a Makedónii. ... Staré katalógy mučeníkov uvádzajú ako miesto jeho smrti Bythíniu. Zomrel ako 83 ročný starec.  

Veľkým prínosom pre duchovnú literatúru boli aj prví predstavitelia mníšskeho spôsobu života. Preto aj dielo "Filokalia" zaiste rozhodným spôsobom prispeje k obohateniu teologickej a duchovnej literatúry na Slovensku. Ide totiž o dielo, ktorého cieľom je pomôcť človeku na ceste k spáse. Nie je plodom nejakých vysokých teologických úvah, ale predovšetkým modlitby a skúsenosti v duchovnej oblasti, pričom nám ponúka cenné duchovné rady a ponaučenia do každodenných zápasov a starostí v našom živote.

Cirkevné dejiny sú časťou ľudských dejín. Človek je spoločenský tvor, ktorý nemôže žiť izolovane bez ostatných ľudí. Život jednotlivcov i skupín prebieha v čase a vytvára určité poznatky, ktoré je osožné si zapamätať a odovzdať druhým ľuďom. Poznaním vlastnej minulosti si človek ujasňuje svoje miesto v spoločenskom pohybe a usiluje sa sám seba zaradiť do tohto prúdu. Štúdiom minulosti by sa chcel dopátrať zákonitostí, ktoré ho určujú ako človeka. V minulosti nachádza mnoho zložitých a rozporných síl, okolností a vplyvov, ktoré naňho pôsobia, takže sa mu dejiny javia ako veľmi zložité a problematické. ... Dejinný obraz môže byť dokonalejší len vtedy, ak je viac faktov známych a čím užšia súvislosť jestvuje medzi najbližšími udalosťami.

Štyri listy apoštola Pavla: Efezanom, Filipanom, Kolosanom a Filemónovi boli napísané z väzenia, a preto dostali pomenovanie "listy z väzenia". ... Čo sa týka listu Flp, tento bol doručený prostredníctvom Epafrodita (Flp 2, 25-30). Na základe týchto i iných údajov tradičný názor bol taký, že spomínané listy boli napísané Pavlom počas jeho väzenia v Ríme (r. 62-63). ... V súčasnej dobe stretávame názor, podľa ktorého apoštol Pavel bol väznený viackrát, než je to uvedené v Skutkoch apoštolských, čo v niektorých prípadoch môže byť považované za pravdivé. ... Avšak tento predpoklad nemá pre seba toľko závažných dôkazov, aby ohrozil doterajší tradičný názor na vznik uvedených listov v rímskom väzení. 

Sv. Títus, jeden zo Sedemdesiatich učeníkov Christových, patril k blízkym spolupracovníkom apoštola Pavla. O jeho osobe a činnosti sa dozvedáme z Pavlových listov, kým Skutky apoštolské o ňom mlčia. Pochádzal z pohanských rodičov gréckeho pôvodu (Gal 2, 3), ktorí, ako o tom svedčí tradícia, žili na ostrove Kréta. Pochádzal z tamojšieho kráľovského rodu, bol milovníkom múdrosti, túžil po pravej zbožnosti (nie pohanskej). Tá istá tradícia svedčí, že jeho dedo, prokonzul na Kréte, ho poslal do Jeruzalema, kde mal možnosť vidieť Christa, počúvať Jeho evanjeliovú zvesť a sledovať Jeho mocné skutky (Jn 12, 20-22), byť svedkom Jeho spasiteľnej smrti a slávneho vzkriesenia. ... Po návrate na Krétu odišiel do Antiochie a tu bol apoštolom Pavlom obrátený na kresťanstvo (Sk 11, 25-26; Tit 1, 4). ... Za pastierskych listov sa dozvedáme, že apoštol poslal Títa z Ríma do Dalmácie (2 Tim 4, 10) a v čase, kedy mu písal tento list, bol Títus biskupom na Kréte, odkiaľ ho Pavel povolal do Nikopolu pred zimou v roku 65. ... Podľa starej cirkevnej tradície Títus zomrel na Kréte (v Kartyre) v 94. roku svojho života ako vyznávač a biskup tamojšej Cirkvi. Bolo to za vlády cisára Trajána.

Dôvodom pre napísanie Prvého listu Korinťanom boli aktuálne problémy v Korintskej cirkvi, ktoré bolo treba neodkladne riešiť a o ktorých bol Pavel informovaný z viacerých prameňov: listom Korinťanov Pavlovi od "domácich Chloe" a možno i od iných osôb (1 Kor 7, 1; 1, 11; 5, 1; 11, 8). Išlo tu o otázky morálne (smilstvo), otázky manželstva a panenstva, miešané manželstvo, jedenie mäsa obetovaného modlám, duchovné dary, vzkriesenie mŕtvych, rôzne anomálie a neporiadky, súdy pred pohanskými mestskými sudcami (1 Kor 6, 1-11) a iné. Avšak najdôležitejším tu bol problém narušovania jednoty Cirkvi, keďže sa korintskí kresťania rozdelili na štyri skupiny.

Druhý list sv. apoštola Pavla Korinťanom nemá žiadnu spojitosť s jeho Prvým listom Korinťanom a čas, ktorý uplynul medzi napísaním týchto dvoch listov, predstavuje najmenej známe obdobie v misijnej činnosti apoštola Pavla. Predovšetkým je tu otázka počtu napísaných listov Korinťanom a počet Pavlových návštev v tomto meste. Názory odborníkov v tomto smere nie sú jednotné. 

S láskou predkladáme našim veriacim, bohoslovcom, kňazom a širšej verejnosti výklad našich dvoch listov svätého apoštola Jána Bohoslova. Tieto listy sú síce pomerne krátke, avšak ich obsah je veľmi zaujímavý a dôležitý. Svedčí o tom aj skutočnosť, že ich Cirkev zaradila medzi všeobecné listy určené celej Cirkvi, hoci spočiatku boli určené len užšiemu okruhu čitateľov (3Jn dokonca len jednej osobe). Týmto krokom dala Cirkev jasne najavo, že si želá, aby sme ich čítali ako súčasť zjaveného Božieho slova a snažili sa porozumieť ich spasiteľnému obsahu. Druhý a tretí list svätého apoštola Jána sa dotýkajú rôznych tém, ktoré sú veľmi aktuálne aj v dnešnej dobe. Medzi najdôležitejšie z nich patrí neoddeliteľné spojenie pravdy a lásky, vysvetlenie podstaty prikázania lásky, výzva k vyhýbaniu sa tesných vzájomných kontaktov s falošnými učiteľmi, ktorí kvôli odklonu od pravdy stratili Boha, a nakoniec povzbudenie k všestrannej pomoci tým, ktorí hlásajú čistú a neprekrútenú pravdu Evanjelia.

Kniha Ikona - Okno do večnosti obsahuje dve vrcholné diela pravoslávnej ikonológie poslednej štvrtiny 20. storočia: Teológiu ikony pravoslávnej Cirkvi L. A. Uspenského a stať jerodiakona Nikolaja (Sacharova) O príčinách ikonoboreckých sporov podľa traktátov ctihodného Jána Damaského. Ich spoločným znakom je hlboký vhľad do témy ikony a jej historického a teologického pozadia, založený na dôkladnom štúdiu diel svätých cirkevných Otcov a ďalších dobových literárnych prameňov. Kniha je pri všetkej hĺbke svojej erudovanosti prístupná a čitateľovi prináša poznanie o svete pravoslávnych ikon, ktorý je u nás zatiaľ takmer nepreskúmanou oblasťou ľudskej kultúry a zbožnosti. Ilustrácie v nej obsiahnuté predstavujú najlepšie diela pravoslávnej ikonografie a oboznamujú čitateľa aj s českou pravoslávnou ikonou (publikácia v českom jazyku).

Mestá Laodikea, Hierapolis a Kolosy ležali blízko seba v doline neveľkej rieky Likos, v južnej časti starovekej Frýgie a vyznačovali sa bohatou kultúrou, dejinami a prírodným bohatstvom. Mali tiež bohaté pastviny, na ktorých sa pásli stáda oviev, takže sa tu úspešne rozvíjal aj tkáčsky priemysel. Za cisára Neróna tieto mestá boli zničené zemetrasením. Na mieste Kolos bolo postavené nové mesto - Chona. ... Cirkev v Kolosách sa skladala z obrátených pohanov (1, 21. 27), hoci tam mohli byť aj židokresťania. Podľa Jozefa Flávia, Antioch Veľký dal presídliť Židov z Babylonu a Mezopotámie do Lýdie a Frýgie (Starožitnosti 12, 3, 4). V čase napísania listu boli pri Pavlovi Marek a Isus Justus, ktorí patrili k prostrediu židokresťanskému, avšak zostali verní Pavlovi. Z pohanského prostredia pochádzali ďalší Pavlovi učeníci: Tychikos, Epafras a Onézimos (konkrétne z Kolós).

Pravoslávny katechizmus zostal sv. vladyka mučeník Gorazd, biskup český a moravsko-sliezsky v roku 1940 ako učebnicu pre vyučovanie náboženstva na školách a pre misijné potreby Českej pravoslávnej cirkvi v čase tzv. Prvej republiky. Tento stručný katechizmus (s minimálnymi redakčnými úpravami 2. vydania z r. 1950) vyšiel už v troch vydaniach. Forma otázok a odpovedí, sloh, tematická šírka a hĺbka preberanej látky boli autorom zvolené vzhľadom na predpokladané prioritné využitie tohto katechizmu pre základnú náboženskú výučbu detí a mládeže. Pri zostavovaní katechizmu vychádzal vladyka Gorazd zo zahraničnej predlohy, ktorú upravil pre misijné potreby Českej pravoslávnej cirkvi. Dodnes je tento katechizmus, aj napriek svojej stručnosti, základným prehľadom vierouky a cirkevnej praxe Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách.

Efez patril kedysi medzi staré a slávne prímorské mestá. Nachádzal sa na západnom pobreží M. Ázie, pri ústí rieky Kaystros. ... Rakúske archeologické výskumy od roku 1894 odkryli veľké divadlo, kúpele cisára Konštantína, štadión a kresťanský chrám Panny Márie, v ktorom sa konal III. všeobecný snem v roku 431. Sú tu tiež rozvaliny chrámu na počesť sv. apoštola Jána. Obyvateľstvo Efezu (asi 200 tisíc) tvorili prevažne Gréci, ale boli tu aj Židia, ktorí mali svoju synagógu, a tiež niektoré iné národnosti. ... Zakladateľom Efezskej cirkvi bol apoštol Pavel, ktorý toto mesto navštívil na konci svojej druhej misijnej cesty, keď išiel z Korintu do Jeruzalema (Sk 18, 15-21), a tiež počas tretej misijnej cesty, kedy sa tu zdržal tri roky (Sk 19, 1-20; 1 Kor 16, 8-9; 2 Kor 1,8). ... Z Efezu sa kresťanstvo šírilo do iných oblastí M. Ázie, takže v 1. storočí boli založené popredné miestne cirkvi tejto oblasti, konkrétne v takých mestách, akými boli: Smyrna, Pergamon, Tyatira, Laodikea, Hierapolis, Filadelfia, Trally a iné (Sk 19, 1-20, 1; 1 Kor 16, 8-9). ... Po oslobodení z prvého väzenia ešte raz navštívil Efezskú cirkev a zveril ju svojmu spolupracovníkovi Timotejovi. Dlhý čas v tomto meste žil apoštol Ján, ktorý spravoval maloázijské cirkvi a tu napísal aj štvrté Evanjelium a tri listy.

Metropolita Jelevferij bol biskupom Ruskej pravoslávnej cirkvi, metropolita leningradský a ladožský. Narodil sa v roku 1892 do rodiny pravoslávneho kňaza, predstaveného chrámu v obci Romaškovo. Po dokončení základnej školy nastúpil na Zaikonospasskú duchovnú školu v Moskve. V roku 1912 zakončil Moskovskú duchovnú semináriu a pokračoval v štúdiu na Moskovskej duchovnej akadémii. V roku 1915 se oženil s Máriou Miloslavinovou (1896–1938). V tom istom roku bol vysvätený na diakona a kňaza. V roku 1916 dokončil Moskovskú duchovnú akadémiu s vyznamenaním. Niekoľko rokov bol duchovným správcom Vovedenského chrámu Mariinského ženského internátu, potom duchovným v monastieru svätej Marty a Márie v Moskve. Po uzatvorení monastiera bo menovaný do chrámu svätého Nikolaja. V októbri roku 1923 bol zatknutý boľševikmi a držaný v Butyrskej väznici, odkiaľ bol prepustený až v auguste roku 1924. Opätovne tu bol uväznený komunistickou políciou v roku 1929 za kontrarevolučnú činnosť, v rokoch 1930-1931 bol väznený v Archangelsku. V roku 1931 bol preradený na ťažbu dreva do Šenkurska. Prepustený bol až v roku 1933. V roku 1946 bol menovaný za exarchu moskovského patriarchu v Československu s hodnosťou arcibiskupa pražského a českého. V roku 1951 bol zvolený za metropolitu pražského, českých krajín a Slovenska. V roku 1952 bol menovaný prvým doktorom teológie Pravoslávnej bohosloveckej fakulty v Prešove. Bol vyznamenaný cirkevným rádom svätých Cyrila a Metoda prvého stupňa. V roku 1955 odcestoval do Moskvy, aby sa tu zotavil z prekonaného infarktu myokardu a vzdal sa právomoci najvyššieho predstaviteľa československej Pravoslávnej cirkvi. Následne bol menovaný dočasným správcom vilniuskej eparchie, no do Vilniusu neodcestoval. Zosnul v roku 1959 v Leningrade.

Nadpis listu "Židom", hoci je vo všetkých nám známych rukopisoch, nie je pôvodný, nepochádza od autora listu, ale bol doložený v čase, keď sa vytvárala zbierka Pavlových listov. ... To, že list bol adresovaný židokresťanom, vyplýva predovšetkým z jeho obsahu. Pri dokazovaní svojej základnej tézy autor listu sa sústavne odvoláva na Starý Zákon, predpokladajúc, že adresáti dobre poznajú Starý Zákon a podrobnosti starozákonného kultu. Je to fakt, ktorý nepozorujeme v žiadnom inom novozákonnom spise. V teologickej časti sa premyslene rozpráva o Christu, ktorý je väčší než Mojžiš, ktorý je Veľkňazom na spôsob Melchisedeka (5, 6), ktorý je Veľkňazom Nového Zákona a jediným pravdivým Veľkňazom, čiže predpokladá ako adresátov jedine židokresťanov. Poukazuje sa tu aj na niektoré styčné body s kumránskou literatúrou.

Mesto Tesalonika je známe výhodnou zemepisnou polohou a slávnymi dejinami od najstarších dôb až dodnes. ... Obyvateľstvo Tesaloniky bolo pôvodne grécke, avšak obchod a iné výhody mesta priťahovali Rimanov i Židov, ktorí tu mali aj svoju synagógu (Sk 17, 1; 1 Ts 2, 14-16), mali značný vplyv na život mesta a presadzovali tu aj prozelytizmus medzi pohanským obyvateľstvom. Neskôr v ňom žila početná skupina slovanského obyvateľstva. Ich slávnymi potomkami sú naši vierozvestovia, u nás nazývaní ako "solúnski bratia", sv. Cyril a Metod.

O založení kresťanskej Cirkvi v Tesalonike svedčí kniha Skutky apoštolov (17. kap.). Založil ju apoštol Pavel po svojom príchode do tohto mesta v roku 52. Bolo to v čase jeho druhej misijnej cesty, na ktorej ho sprevádzali dvaja jeho verní spolupracovníci - Silván a Timotej. ... Apoštol Pavel sa držal zásady, že najprv treba kázať Židom, a tak aj v Tesalonike začali svoju misijnú prácu v tamojšej synagóge. Kázal však aj na viacerých uliciach a na námestiach, čo spomína aj v prvom liste (1 Ts 2, 9-12). ... Podľa knihy Skutky apoštolov Pavlov pobyt v Tesalonike sa odhaduje na 4-5 týždňov, hoci z obsahu listu je zrejmé, že ich činnosť v tomto meste trvala o niečo viac. Dôkazom toho je tá skutočnosť, že tu založili dobre organizovanú cirkev, ktorá sa vyznačovala pevnou vierou, trpezlivosťou v utrpeniach, charitatívnou činnosťou, dobrým vzťahom k svojmu učiteľovi a medzi veriacimi navzájom. Medzi veriacimi boli mnohí z pohanov.

Veriaci kresťania dnes stoja tvárou v tvár najrôznejším otázkam a výzvam. V rozhovore s ateistami, či prívržencami iných náboženstiev musia dokázať zrozumiteľne vysvetliť, o čo v kresťanstve ide. Na pomoc im prichádza táto kniha, ktorá krok za krokom vysvetľuje Apoštolské krédo, alebo Vyznanie viery a jeho zásadné vieroučné pravdy tak, aby boli zaujímavé nielen pre veriacich, ale aj pre tých, ktorí stoja mimo cirkevné spoločenstvá, či voči nim dodržujú odstup. S pomocou Apoštolského kréda, ktoré predstavuje niečo ako krstný sľub západnej Cirkvi, zhromažďuje autor ... najzásadnejšie otázky viery v Boha, Iisusa Christa a Svätého Ducha. Kniha sa opiera nielen o výklad Biblie a najdôležitejších textov cirkevného učenia, ale tiež o ľudskú skúsenosť (publikácia v českom jazyku).

Do rúk sa vám dostáva štúdia prof. Alexandra Avenaria, ktorá vychádza posmrtne na základe rukopisu, ktorý zanechal. Z tohto rukopisu vyšla tesne pred jeho smrťou anglická verzia jeho diela: The Byzantine Struggle over the Icon - On the Problem of Eastern European Symbolism,vydaná v Bratislave Slovenskou akadémiou vied v roku 2005. Rukopis, ktorý slúžil ako podklad pre anglickú verziu, je rovnaký s pôvodnou verziou, na ktorej sa zakladá toto slovenské vydanie.

"Vychovávateľ Pravoslávia, opora a učiteľ Cirkvi, okrasa mníšstva, nepremožiteľný obhajca teológov, Gregor divotvorca, pýcha Solúna, zvestovateľ blahodate, pros neustále za spásu našich duší."

Túto hymnu, zasvätenú Gregorovi Palamovi, Pravoslávna cirkev spieva na bohoslužbách druhej nedele Veľkého pôstu. Je zasvätená človeku, ktorý niekoľko desaťročí pred pádom Byzancie vedel stáročnú tradíciu rozjímavého mníšstva kresťanského Východu integrovať do doktrinálnej syntézy, známej pod menom "isychazmus".

Bohoslužbu je možné nazvať ústredným bodom celého duchovného života kresťana. V tajinách - sviatostiach sa uskutočňuje naša duchovná obnova a spojenie s Christom pre večný život. Bohoslužby nás tiež stavajú do bezprostrednej blízkosti najväčších evanjeliových udalostí a skutkov svätcov. Akoby búrali priehrady času a priestoru medzi onými udalosťami a nami. Ak sa sústredení a plní viery zúčastňujeme priebehu bohoslužieb, neznamená to, že nám bohoslužby tieto udalosti zakrývajú, naopak, robia ich veľmi dostupnými a bezprostredne pôsobiacimi na našu dušu. Preto je pre nás bohoslužba od nášho detstva tou najlepšou školou kresťanskej "osvety" (publikácia v českom jazyku).

Posvätná synoda Konštantínopolského patriarchátu kanonizovala dňa 27. novembra 2013 starca Porfýria, ktorý odovzdal svoju dušu Hospodinovi v athoskom skýte Kavskokalyvia dňa 2. decembra 1991. ... Otec Porfýrij nenapísal, ani nevydal žiadnu knihu. ... Svätcov duchovný odkaz tak nájdeme len v svedectvách jeho poslucháčov a jemu blízkych ľudí. Sú to oslovujúce a hlboké svedectvá. Táto publikácia obsahuje výber najvážnejších tém, ktoré sú blízke každému veriacemu srdcu, o ktorých starec Porfýrij hovoril. Väčšinou sa jedná o odpovede spovedníka na otázky duchovných detí, ktoré sú stále aktuálne a živé (publikácia v českom jazyku).

Sila Benediktovej reguly spočíva v tom, že učí, ako sa správať vo vzťahu k Bohu a k blížnemu. Benedikt totiž vyzýva hľadať predovšetkým a absolútne Boha. Hľadať ho neúnavne v detailoch i jednoduchosti každodenného života, no hľadať ho aj v spoločenstve bratov, v spoločenstve ľudí, ktorí žijú vedľa nás. Tak nás učí prijímať druhého človeka ako nesmierny dar. Vidieť dar v jeho príchode, ale rovnako aj v jeho rozlúčke. Benedikt učí vnímať jedinečnosť každého stretnutia človeka s Bohom. Zároveň také jedinečné je aj každé stretnutie s človekom, v ktorom prichádza Boh.

Zámerom publikácií, zahrnutých do zväzku Základy pravoslávnej viery, je poskytnúť bežnému čitateľovi základné a úplné informácie o viere a živote Pravoslávnej cirkvi. Zväzok pozostáva zo štyroch častí. Druhá časť Bohoslužby pozostáva z piatich kapitol, v ktorých sa rozoberajú: cirkevné budovy, kňazské rúcha a symboly, tajiny, denný cyklus bohoslužieb, cirkevný rok (jeho pôsty a sviatky) a nakoniec svätá liturgia.

Evanjeliá obsahujú viaceré zmienky o synoch Zebedejových. Pre svoju osobitnú náboženskú horlivosť boli Isusom nazvaní "Βοανεργές" - "synmi hromu" (Mk 3, 17; Lk 4, 54). Ján a Jakub patrili do počtu Dvanástich (Mt 10, 12; Mk 3, 17; Lk 6, 14; Sk 1, 14) a do počtu troch najbližších učeníkov Christových, ktorí boli svedkami významných udalostí, ako napr. vzkriesenie Jairovej dcéry (Mk 5, 37; Lk 5, 37), premenenia Isusa (Mt 17, 1; Mk 9, 2; Lk 9, 28), Jeho modlitby v Getsimani (Mt 26, 36-37; Mk 14, 33). Pri poslednej paschálnej večeri Ján "spočíval pri Isusových prsiach" (Jn 13, 23), ako jediný z apoštolov stál pod krížom a vtedy mu Isus zveril do opatery svoju matku (Jn 19, 27). Bol to učeník, "ktorého Isus miloval" (Jn 20, 1-10) a ako prvý poznal Isusa pri Genezaretskom jazere (Jn 21, 7). Isus predpovedal jeho osud (Jn 21, 18-19), avšak čas jeho smrti Sväté Písmo Nového Zákona neuvádza.

Je veľmi ťažké si predstaviť Pravoslávie bez svätých ikon. Sú jeho prirodzenou súčasťou. Pre veriaceho človeka sú pokojným prístavom v tomto uponáhľanom svete, kúsok neba na Zemi. Pokojné pohľady Spasiteľa Christa, Bohomatky Márie či svätých mužov aj žien, ponúkajú pokoj aj modliacemu sa človeku. Vôňa tymiánu z kadidla, plápolanie plamienka sviečky alebo lampady pred ikonami, to všetko upriamuje myseľ človeka k hornému svetu nekončiacej lásky, pokoja, radosti a spravodlivosti. A to je jedna z dôležitých úloh ikony v Cirkvi: byť inšpiráciou k bohumilému životu, byť hmotným oknom do nehmotného duchovného sveta a byť pomocou veriacemu na ceste k spáse. Táto neveľká príručka nech je každému pomocníčkou k správnemu pochopeniu pravoslávnej ikony a ikon najväčších cirkevných sviatkov.

Prvým a bezprostredným adresátom tohto listu bol Timotej, jeden z najoddanejších spolupracovníkov apoštola Pavla. Pochádzal z Lystry (v Lykaónii), jeho otec bol Grék, pohan, matka obrátená na kresťanstvo zo židovstva a volala sa Eunika (Sk 16, 1 a 2 Tim 1,5). Na kresťanstvo bol obrátený apoštolom Pavlom počas jeho prvej misijnej cesty, hoci už aj predtým bol zásluhou svojej matky a starej matky oboznámený so základnými pravdami kresťanskej viery (1 Kor 4, 17; 1 Tim 2, 2; 2 Tim 1, 5 a 3, 14-15). Pre jeho zbožnosť od detstva a dobré svedectvo vzal ho apoštol Pavel na začiatku svojej druhej misijnej cesty so sebou ako spolupracovníka pri šírení Evanjelia. Nakoľko Timotej ako syn Gréka nebol obrezaný, apoštol Pavel mu radil, aby s ohľadom na pohoršenie Židov v tejto oblasti prijal obriezku. Ináč Pavel bol kategoricky proti tomu, aby sa obriezka považovala za nutnosť pri vstupe do Cirkvi, teda za podmienku spásy.

Pandémia koronavírusu zmenila fungovanie našich životov v mnohých ohľadoch a podstatne sa dotkla aj fungovania Cirkvi. Vyvolala otázky, o ktorých by sa nám nesnívalo ani v tom najhoršom sne. Tieto otázky sa netýkajú len zákazu návštev chrámov, dovoleného počtu ľudí v chráme, bozkávania ikon, či hygienických opatrení počas účasti na bohoslužbách. Začalo sa pochybovať o tých najsvätejších, duchovne najintímnejších a spásonosných prejavoch našej viery. Medzi ne patrí v prvom rade svätá Eucharistia. Komu by pred marcom 2020 napadlo tvrdiť, že sa veriaci počas sv. Prijímania môže nejako nakaziť? Komu by napadlo prestať používať jednu svätú lyžicu a namiesto lentiónu na utieranie úst obrúsky a podobne? Tieto a podobné otázky sa dotkli nielen Pravoslávnej cirkvi na Slovensku, ale aj na celom svete. Musí ich riešiť ak Rímskokatolícka cirkev latinského, ale predovšetkým byzantského obradu. Odpovede na tieto otázky veľmi jasne dáva významný episkop Srbskej pravoslávnej cirkvi, jeden z najlepších pravoslávnych teológov, duchovný syn svätého Justína Čelijského (Popoviča), báčsky vladyka Dr. Irinej (Bulovič) v knihe, ktorú držíte v rukách. Napísal ju počas prvej vlny pandémie v jari 2020 a po jej vydaní Srbská pravoslávna cirkev prestala mať problém so spôsobom Prijímania veriacich v chrámoch, aj keď sa tam taktiež objavovali rôzne názory, prístupy a prax spojená s touto otázkou.

Tak sa Timotej stal trvalým spolupracovníkom apoštola Pavla. V čase druhej misijnej cesty Timotej bol vyslaný z Atén do Tesaloniky (1 Sol 3, 2n) a v čase tretej misijnej cesty bol vyslaný z Efezu cez Makedóniu do Korintu (1 Kor 4, 17; 16, 10; Sk 19, 22). V šiestich listoch figuruje ako spolu odosielateľ (1 a 2 Sol, 2 Kor, Kol, Flm a Fil). Spolu s apoštolom Pavlom znášal prvé rímske väzenie (Kol 1, 1). Apoštol Pavel ho vyslal do Efezu. aby prekazil nebezpečenstvo, ktoré ohrozovalo maloázijské Cirkvi zo strany falošných učiteľov a nastolil v nich poriadok. Na výzvu ap. Pavla, ktorý sa ocitol druhýkrát vo väzení, odišiel do Ríma, aby znova bol nápomocný svojmu veľkému učiteľovi. Správa v 2 Tim 4, 21 je poslednou správou o jeho osobe. V liste Hebr 13, 23 sa spomína jeho oslobodenie, ktoré je ťažko bližšie určiť. Spomínaná cesta do Efezu sa nemohla uskutočniť počas tretej misijnej cesty Pavlovej (r. 54-57), nakoľko Timotej v tom čase bol spolu s Pavlom. Falošní učitelia, ktorí sú spomínaní v 1 Tim, v tom čase v Efeze ešte nevystupovali (Sk 20, 29). Nemohlo to byť ani pred prvou misijnou cestou. Najviac tu vyhovujú roky 63-65, t.j. po oslobodení Pavla z prvého väzenia, kedy sám navštívil Efez (1 Tim 1, 3). Podľa tradície Timotej ukončil svoj život mučeníckou smrťou za cisára Nervu a prokonzula Peregrina v roku 67.

Monografia Úskalia duchovnej skúsenosti a duchovného zdravia v Pravoslávii približuje vybrané fenomény duchovnej skúsenosti, náboženské zjavenia, posadnutosti, mystickú skúsenosť, fanatizmus a pod., ktoré súvisia s duchovným zdravím človeka a majú na neho bezprostredný vplyv. Práca vychádza z biblickej exegézy, svätootcovskej tradície a učenia súčasných pravoslávnych teológov založených na duchovnej tradícii Pravoslávnej cirkvi. Tiež sa využívajú súčasné poznatky a zistenia z oblasti psychológie, medicíny a religionistiky.

Monografia Psychosociálne aspekty vývinu religiozity sa zaoberá utváraním a zmenami religiozity človeka v priebehu jednotlivých vývinových období jeho života. Skúma psychologické a sociálne faktory, ktoré sa podieľajú na jej vzniku a formovaní, čím umožňuje lepšie porozumieť náboženskému správaniu a náboženskej motivácii človeka. Poznanie vývinových súvislostí religiozity dáva možnosť správne a primerane podnecovať jej vývin, prípadne upravovať a meniť vplyvy, ktoré môžu viesť k jej zamedzeniu, ale aj narušeniu.

O živote svätého proroka Micheáša nemáme mnoho informácií. Najväčším zdrojom údajov o ňom je jeho vlastná kniha a tiež zmienka, ktorú nachádzame v knihe proroka Jeremiáša (Jer 26, 18). Ďalšie významné poznatky o osobnosti proroka Micheáša môžeme nájsť v Tradícii Cirkvi a to najmä v jej bohoslužobných textoch, svätootcovských exegetických prácach a dielach cirkevných učiteľov a spisovateľov.

Práca pod názvom Kniha proroka Avakuma je komplexným historicko-kritickým úvodom a biblickým komentárom na túto knihu. Zahŕňa výsledky izagogického a exetického výskumu, ktorý sme spracovali podľa štandardnej biblickej úpravy prijatej v sérii Pravoslávne biblické komentáre. Do práce boli zahrnuté historické, teologické, lingvistické a exegetické výsledky prác svätých otcov Cirkvi, novodobých aj súčasných biblistov. Text Knihy proroka Avakuma sme vypracovali podľa textu Septuaginty v komparácii s cirkevnoslovanským, hebrejským a súčasnými prekladmi. Ide teda o prvý preklad textu Knihy proroka Avakuma do slovenského jazyka podľa textu LXX. Preklad je na viacerých miestach doplnený textologickými poznámkami a vysvetlený v kontexte svätootcovského chápania.

Na počiatku tzv. byzantských dejín, čo sú vlastne pokresťančené rímske dejiny, stojí jedna výnimočná osobnosť, ktorá rovnako v cirkevných, ako aj v celosvetových dejinách zohrala neobyčajne vážnu úlohu, a to svätý rímsky cisár - Konštantín Veľký. Nielen historikom špecialistom, ale tiež širšej učenej verejnosti a mnohým z laikov je toto meno pomerne dobre známe. ... Avšak len málokto vie niečo viacej o sv. Konštantínovi. Málokto vie, kto a akí boli predkovia, akí boli jeho rodičia, v čo verili, ako žili, ako ho vychovali, aký bol Konštantínov život pred obrátením, čím sa zaoberal, akou politickou kariérou, ak využijeme dnešný jazyk, postupne prešiel. ... A už úplne málo je tých, ktorí by jeho "Život", napísaný Euzébiom Cézarejským prečítali. Tento významný pamätník starého kresťanského písomníctva je dnes takmer výlučne záležitosťou úzkeho okruhu špecialistov, ktorí sa na neho neraz pozerajú veľmi, dokonca až predpojato kriticky. Vždy však tomu tak nebolo.

Svätý apoštol Pavel je autorom viacerých významných listov. Dodnes sa v Cirkvi zachovalo 14 jeho listov, niektoré však boli stratené. Adresoval ich miestnym cirkvám (napr. korintskej, rímskej, solúnskej, filipskej), alebo jednotlivým osobám (Timotejovi, Títovi, Filemónovi). List Galaťanom je adresovaný kresťanom v Galácii a tamojším miestnym cirkvám. Podľa svojho rozsahhu by mal byť zaradený medzi krátke apoštolove listy, ale podľa dôležitosti obsahu patrí medzi jeho veľké listy. Z hľadiska historického a dogmatického významu predstavuje jeden z najdôležitejších dokumentov prvotnej Cirkvi Christovej a vďaka svojej autorite má nezastupiteľné miesto v každom storočí jestvovania Cirkvi.

"Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh voľakedy otcom prostredníctvom prorokov, na sklonku týchto dní prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a Ním stvoril aj veky. Tento (Syn) ako odblesk slávy Boha a obraz Jeho podstaty udržuje všetko mocným slovom a posadil sa na pravici Velebnosti na výsostiach, keď (prv) spôsobil očistenie od hriechov" (Žd 1, 1-3).

Takéto úvodné, prekrásne a presvedčivé slová napísal v liste Židom svätý apoštol Pavel. A tieto slová naznačujú, že keď chceme hovoriť o príchode Spasiteľa, vteleného Syna Božieho Isusa Christa, keď chceme hovoriť o Svätom Písme Nového Zákona, je správne hovoriť i o prostredí, v ktorom bol povolaný nový ľud Boží, ľud Novej Zmluvy, ktorú Boh uzavrel nie v krvi baránka, ako to bolo v prípade ľudu Starej Zmluvy, ale v krvi Svojho milovaného Syna (Mt 26, 28). Preto to, čo hovoril Boh otcom prostredníctvom prorokov, je zapísané v knihách Starého Zákona, starozákonnej Zmluvy, a to, čo hovoril Boh ústami Svojho Syna, je zapísané v knihách Nového Zákona, čiže novozákonnej Zmluvy.

Pôvodcom štvrtého Evanjelia, ktoré až po naše dni je predmetom mimoriadneho záujmu a intenzívneho bádania, je apoštol a evanjelista Ján, syn Zebedeja a Salome (Mt 4, 21; 27, 56; Mk 1, 19; 15, 41; Jn 5, 10; 19, 25), mladší brat Jakuba (Staršieho, Mt 10, 20; Mk 3, 17; 6, 14), tiež apoštola. Salome patrila do počtu žien, ktoré pomáhali Isusovia učeníkom zo svojho majetku (Mk 15, 41; Lk 8, 3), ako aj do počtu žien myronosíc (Mk 16, 1). Jeho rodiskom bolo najskôr mestečko Betsaida (pripúšťa sa aj Kafarnaum), ktoré ležalo na severozápadnom brehu Genezaretského jazera. Celá rodina žila skromným a tvrdým životom, ako aj mnohé iné rybárske rodiny tejto oblasti. Podľa starodávnej tradície (Polikrates) Ján pochádzal z kňazskej rodiny a bol známy aj na veľkňazskom dvore, ba aj veľkňazovi (Jn 18, 5). Spolu s bratom bol spočiatku učeníkom Jána Krstiteľa (Jn 1, 35-40). Prostredníctvom neho poznal božského Učiteľa a nasledoval Ho do Galiley, kde bol svedkom prvého zázraku (Jn 2, 1-11). Potom žil v rodičovskom dome až do druhého povolania (opäť spolu so svojím bratom Jakubom), kedy sa natrvalo stal učeníkom Spasiteľovým (Mt 4, 21; Lk 6, 16). Na základe niektorých evanjeliových textov (Mk 1, 20; Jn 18, 15) môžeme predpokladať, že mal dom aj v Jeruzaleme. ...

K vrcholom byzantskej historiografie patria Byzantské letopisy (Chronografia), ktoré spísal filozof, rétor a politik Michal Psellos (asi 1018-1096). Na cisárskom dvore poznal osobne väčšinu panovníkov, o ktorých píše. Okrem tohto diela napísal ešte Krátku históriu cisárov, cez osemdesiat príhovorov a zanechal rozsiahlu korešpondenciu. Psellovo rozprávanie vyniká výstižnými charakteristikami cisárov a vyšpekovaným klasickým štýlom. Po stránke psychologickej prenikavosti býva Psellos porovnávaný so Shakespearom a Dostojevským.

Našim čitateľom sa dostáva do rúk druhý zväzok edície Slovanská knižnica. Jej projekt vznikol so zámerom oboznámiť slovenskú verejnosť aspoň s niektorými zrelými plodmi bohatého duchovného dedičstva, pochádzajúceho z nášho slovanského kultúrneho priestoru, ktoré majú priamy vzťah k Slovensku. Preto sme siahli po diele vynikajúceho predstaviteľa ruskej filozofickej školy a azda najväčšej postavy slovanskej filozofie vôbec, Nikolaja Onufrijeviča Losského, ktorý svojho času ovplyvnil jednu generáciu mladej slovenskej inteligencie. Veríme, že jeho myslenie skrýva i dnes mnohé užitočné impulzy a inšpirácie a bude obohatením pre tých, ktorí túžia pestovať múdrosť a kritický svetonázor.

Mnísi vykresľujú vo svojom popise boja s démonmi skutočnosť, ktorej musíme čeliť všetci. Na svojej ceste k Bohu zažívame, že je v nás mnoho pokušení, ktoré nás chcú od neho odradiť. Sú v nás pudy, žiadostivé želania, nadmerné potreby, chúťky po moci, negatívne emócie, ktoré nás oslepujú voči realite, búrlivé afekty, ktoré v nás vytvárajú chaos a krivia nám pohľad na Boha. Mnísi zakúsili, že nemožno prísť k Bohu bez toho, aby sme sa postavili pudom a emóciám. Nemožno ich vytlačiť, musíme si ich pripustiť a vyrovnávať sa s nimi. Zaobchádzanie so zlom má pritom rozličné formy.

Z úvodu editora k 1. vydaniu.

Predkladaný Nový Zákon v jazykoch cirkevno-slovanskom a českom sa vydáva pre našich bratov Čechov, ktorí sa nedávno (pred r. 1892) presídlili k nám na juh a prijali pravoslávie. Kedysi dávno, pred tisíc rokmi, ich predkovia dobrovoľne, s veľkou radosťou prijali našu pravoslávnu vieru od svätých apoštolom rovných Osvietiteľov Cyrila a Metoda. Avšak čoskoro potom sa z dobrovoľných obrátencov pravoslávneho Východu stali nedobrovoľnou obeťou inoslávneho Západu. Teraz však, vďaka Bohu, sa mnohí z tých, čo sa k nám presídlili, vrátili do lona vlastnej Slovanskej Cirkvi. Žiaľ, oni už málo rozumejú tomu cirkevnému jazyku, v ktorom ich predkom slúžili a kázali sv. Cyril a Metod. Preto sa aj ukázala nevyhnutnosť o. i. vydať pre nich Nový Zákon zároveň v cirkevno-slovanskom, aj ich súčasnom českom jazyku. Aby im bolo uľahčené čítanie cirkevno-slovanského textu, nižšie uvádzame našu cirkevno-slovanskú abecedu so zodpovedajúcimi českými grafémami, pričom samotný text je tlačený v štýle ruských vydaní, bez tzv. titiel - pre nás obvyklých skratiek.  ....

Konštantín Filozof PROGLAS

Preložili Eugen Paulíny a Viliam Turčány

V. Turčány TEN, KTORÝ STÁLE MILOVAL MÚDROSŤ

Ako autor tohto lektorského posudku dostal som sa nechtiac do situácie zo známej básničky staročínskeho básnika Li-Po. Tá báseň láskavo upozorňovala: - Pútnik môj, nepíš v tomto dome básničky, býva tu majster. - Mám posudzovať prácu niekoho, kto je v tomto odbore vysoko nado mnou. Ide o ideálnu zhodu, zriedkavú, ako bývajú úkazyna oblohe. Zhodu vedeckej orientovanosti v problematike, o ktorú ide. O zhodu výsostne umeleckej orientovanosti v problematike básnického slova. A akoby sa malo len doplniť to, čo chýba - o zhode viery, ktorá vzťahu k predmetu a jeho umeleckému pretlmočeniu dodáva ešte autentickú vrúcnosť. Čo potrebujete viac? Uistenie, že rukopis treba knižne vydať, pretože na to má? Trochu to zexpresívnim. Nevydať tento rukopis bolo by hriechom proti kultúre i proti viere. Prepáčte, že som to formuloval takto, ale bolo to preto, aby som v dome Li-Po nemusel smoliť lektorské veršíky.

Bratislava, 23. apríla 1996, Milan Rúfus

...

Žili tu a žijú vedľa seba mnohé národnosti a ľudia s viacerými vierovyznaniami. V susedskej prajnosti si prácou pretvárajú svoju dedovizeň do krásy. Na povrchu v letnom opare zasnenej obce pulzuje čulý moderný život. Rozpŕchnuté deti sa zo sveta vracajú domov, aby priniesli všetko dobré a múdre. Stáročia prinášali Ľubičanom mnohé príkoria a pády, no napokon zvíťazil zdravý sedliacky rozum, pracovité ruky a dobré srdce. Takáto je dnes nová moderná obec Ľubica.

...

Čo sa týka českého textu, v jeho základe je starý preklad "českých bratří" (16. st.). Bol porovnaný s gréckym originálom, opravený a podľa možností daný do súladu s naším cirkevno-slovanským textom. Kde to bolo nevyhnutné, boli vykonané doplnky. Staršie a nie celkom presné slová a výrazy boli nahradené novými. Niektoré grécke pomenovania (ako napr. synagóga, didrachma) boli ponechané bez prekladu, no pre označenie výnimočného daru, osobitej Božej milosti, ktorá nám bola daná v Christovi, bolo použité namiesto bratského príliš všeobecného pojmu milost, naše pre Čechov pravda nové, zato vhodnejšie a nádherné slovo blahodať. ... Nech sa teraz v tomto utvrdia potomci "bratří", nech porozumejú a ocenia patričným spôsobom tú veľkosť, ktorú malo, mohlo mať a ešte aj doteraz má pre všetkých Slovanov posvätné cyrilo-metodské dedičstvo. Pre nich sa tlačí toto vydanie, nech ho teda prijmú s takou horlivou láskou, s akou sa im ono predkladá. 

Pánova modlitba, ako Otčenáš nazývame, je jedinou modlitbou, ktorú Ježiš naučil svojich učeníkov. Keď sa ju teda modlíme, kladieme na naše pery slová, o ktorých si Ježiš želal, aby sme sa nimi obracali na Boha. Nazývať Boha Otcom je privilégium ale aj záväzok, ktorý na seba preberáme. Pánova modlitba je testom kvality a spovedným zrkadlom všetkých našich modlitieb. Je školou modlitby a školou celého nášho života. Asi žiadna iná modlitba nie je taká známa ako Otčenáš, ale, žiaľ, žiadna iná modlitba nie je tak povrchne prednášaná. Táto knižka nanovo približuje hĺbku a bohatstvo modlitby, ktorú nás naučil náš Pán a brat Ježiš Kristus.

Výsledná publikácia, ktorú držíte v rukách, pozostáva z niekoľkých častí. Prvú časť publikácie tvorí Úvod k starovekému kresťanskému spisu zvanému Jakubovo Protoevanjelium, ako aj jeho samotný text, ktorý pojednáva o udalostiach predchádzajúcich narodeniu Presvätej Bohorodičky, jej výchove, okolnostiach zverenia spravodlivému Jozefovi Snúbencovi, ako aj o počatí a narodení Spasiteľa. ... Ďalšou časťou je sväto-otcovský výklad na všetky evanjeliové verše, ktoré spomínajú osobu Presvätej Bohorodičky, Jozefa a Isusovych príbuzných. ... Pre výklad uvedených pasáží sme použili dielo bulharského arcibiskupa, blaženého Theofilakta z 11. storočia, nakoľko sa nám jeho spôsob výkladu javí jednoduchý, a teda ľahko zrozumiteľný aj súčasnému človeku. Treťou časťou sú vieroučné stanoviská Cirkvi ohľadne osoby Presvätej Bohorodičky, reprezentované hlavne učením Všeobecných snemov. Zavŕšením tejto kapitoly je, v rámci porovnávacieho bohoslovia, poukázanie na rozdiely v učení o Bohorodičke, ktoré zjavne odlišujú pravoslávie od iných kresťanských denominácií. V záverečnej, štvrtej časti, je s ohľadom na dejinný vývoj úcty k Božej Matke, uvedený aj register Bohorodičkiných čudotvorných ikon s ich stručnou históriou.

Výsledná publikácia, ktorú držíte v rukách, pozostáva z dvoch častí. Prvou je Život solúnskych bratov, ktorý bol prekladaný z viacerých zdrojových dokumentov. Jedná sa o cirkevnoslovanské Životy svätých zvané Četji-Mineji autora svätého Dimitrija Rostovského, ktoré boli vydané v Kyjevsko-pečerskej lavre roku 1764, ako aj o dodatky z novších ruských vydaní tohto diela, ktoré obsahujú nami vybrané dialógy a príbehy, bez ktorých sme si úplnosť tohto diela nedokázali a nechceli predstaviť. ... Druhou časťou je bohoslužba k svätým bratom zvaná Akafist, ktorú uvádzame v cirkevnej slovančine cyrilským písmom a zároveň paralelne v prepise do latinky so slovenským prekladom. Uvedený Akafist je dielom študenta Duchovnej akadémie v Sankt-Peterburgu, neskoršieho biskupa Antonija (Chrapovického) a pre bohoslužobnú potrebu bol schválený a vydaný Ruskou pravoslávnou cirkvou v roku 1885.

Predložená kniha, či skôr knižôčka, predstavuje jasný, zrozumiteľný a ľahký výklad našej pravoslávnej viery. Je vhodná pre obyčajných, nie v zlom slova zmysle, ľudí, ktorí nemajú čas a niekedy možno ani nadanie, aby sa púšťali do zložitých teologických otázok a ich posúdenia. Jej pozitívom je zrozumiteľné vysvetlenie viery, pričom v knihe nie sú zbytočné slová, odbočenia od témy a istý pleonazmus. Preto ju odporúčam ako nesporne prínosnú a potrebnú pre každého, kto chce vedieť, čo je pravoslávna viera, aspoň na počiatočnej etape. (prof. ThDr. Ján Šafin, PhD.)

© 2021 Pravoslávna cirkevná obec v Ľubici | Všetky práva vyhradené.
Vytvorené službou Webnode Cookies
Vytvorte si webové stránky zdarma!